Vážený pán Haruki Murakami

Vážený pán Haruki Murakami,

veľmi si vážim Vaše privítanie. Je mi cťou, že môžem vstúpiť do Vášho ringu, ako nazývate spisovateľské vody.

Zároveň ma to zaväzuje ísť  svojou cestou; vnímať to, čo mi pri písaní dáva silu a čo mi ju berie; dokázať povedať NIE, keď to tak cítim a stáť si za svojimi hodnotami; byť kreatívna tak, ako je mi dané; žiť s vedomím, že každý človek je jedinečná bytosť s vlastnou kombináciou talentov.

V knihe Spisovateľ ako povolanie ste mi ukázali príklad, ako môže človek vo svojej introvertnosti… či vďaka nej… osloviť milióny ľudí.

Páči sa mi, že prirovnávate písanie k stavbe budovy. Čím väčší a hutnejší je príbeh, ktorý sa autor pokúša vyrozprávať, tým hlbšie základy musí mať. Spisovateľ sa  ponorí do hĺbky vlastného podvedomia a zostúpi až tam, kde majú všetci ľudia spoločné jadro. Čím vyššia je budova, tým ťažšia a masívnejšia je vrstva tmy ležiaca v základoch pod ňou.

Svojím príkladom ste ma upokojili v tom, že môžem ísť krok za krokom vlastným tempom, že sa nemusím tak veľmi obzerať za literárnymi vzormi, že čítanie a pozorovanie sú dôležitými predpokladmi pre remeslo. Uvedomila som si, že je pre mňa OK byť spontánna pri prvom písaní a dôsledná pri ďalších čítaniach, opravách a brúseniach textu do podoby žiarivého diamantu. Tak to vnímam aj vo Vašich textoch.

Ďakujem Vám.

S pozdravom,

Anna Halajová

Haruki Murakami knihy Spisovatel jako povolání a Slon mizbe fotoV knihe Spisovateľ ako povolanie, v českom preklade Tomáša Jurkoviča, som sa dozvedela, že diela Japonca Harukiho Murakamiho sú preložené do päťdesiatich jazykov sveta. Inšpirovalo ma to a siahla som po jeho zbierke krátkych próz Slon mizne. Vydal ju pred Vianocami 2017 Slovart v slovenskom preklade Dany Hashimoto. Ako prvá ma zaujala poviedka OKNO. Prečo? Lebo môj vlastný, doteraz najčítanejší, blogový článok sa volá Cez okno.

Murakami otvára Okno listom a pokračuje tým, ako sa v písaní listov zdokonaliť. Dokonca dáva námet na podnikanie.

Na špeciálny papier, mysliac na adresáta, ručne píšeme slovo za slovom, vkladáme list do obálky, nasliníme a nalepíme na ňu známku, vhodíme ho do poštovej schránky… Písanie klasických papierových listov má svoje čaro.

Vždy som mala rada zvuk plechovej záklopky na poštovej schránke. Ľahké kovové zazvonenie mi dalo signál, že strácam nad listom kontrolu a letí do sveta na vlastných krídlach. Viem, aký príjemný pocit zaleje  adresáta, keď okrem reklamných letákov alebo účtov, si vo svojej poštovej schránke nájde v starostlivo zalepenej obálke mäkký šušťavý papier, ktorý zohreje a rozvonia dušu človečenstvom.

Aj o tom je poviedka Okno. Aj o samote a zaneprázdnenosti v partnerskom vzťahu, o jemne klíčiacej príťažlivosti medzi mužom a ženou, o hamburgeroch, o tvorivom vyjadrení sa a aj o tom, čo si v nej nájde každý čitateľ sám.

Ešte raz Vám, pán Murakami, ďakujem za zážitok a otvorenú spisovateľskú náruč.

Niekedy je fajn otvoriť nové okno a pozrieť sa von, či nazrieť dnu. Môže nám to zmeniť život…

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.