Posolstvo motýľov

„Každé zviera, ktoré stretneme, nám napovedá niečo o našej situácii a ukazuje nám, k akej časti svojho ja sa musíme obrátiť, aby sme situáciu zvládli,“ čítam v Desiatom proroctve Jamesa Redfielda. Táto myšlienka prišla ku mne práve vtedy, keď som pripravovala tento článok o motýľoch.

Spomínam si motýľ ako symbol transformáciena výlet v Tatrách zo študentských čias, keď mi na dlani pristála Babôčka pávooká. Niesla som ju dobrých 15 minút. Pozorovať tohto jemného tvora, ako sosáčikom oblizuje sladkú škvrnku medzi mojimi čiarami osudu bolo fascinujúce. Odvtedy som si všímala motýle oveľa viac.

V roku 1995 som sa s úžasom prechádzala v Motýľom dome v londýnskom Syon Parku, kde atmosféra pralesa dávala domov stovkám exotických farebných párov krídel. Vtedy som ešte netušila, že sú predzvesťou zmien v mojom živote. Po návrate domov som moje vzťahy aj zamestnanie vnímala inak ako predtým.

Raz som na múriku v starorodičovskom dome stretla motýľa so zodratými krídlami. Kráčal pomaly, z kroka na krok. Cez zošedivené šupinky na krídlach ako cez škridly na deravej streche presvital jas pokojného letného rána. Ktovie, aká dlhá bude ešte jeho  púť – pomyslela som si…

Elisabeth Kübler-Rossová, psychiatrička, ktorá zasvätila život terminálne chorým, ako mladá medička navštívila v Majdanku, koncentračnom tábore v Poľsku, kasárne, kde deti strávili poslednú noc svojho života pred smrťou. Tie deti vyryli svojimi nechtami, kúskom kameňa či kriedy rôzne symboly a medzi nimi sa najčastejšie objavovali motýle.

Motýľ je symbolom ľudskej duše, kreativity a transformácie. Jeho vývoj nám ukazuje proces psychologickej premeny.

Vajíčko – húsenica – kukla – motýľ, jeho život, rozmnožovanie i smrť. Vo vajíčku je ukrytý zámer, DNA, zdroj budúcnosti. Spočiatku ako húsenica žerieme a vstrebávame všetko, čo nám príde do cesty. Keď je červík dosť dlhý a tučný, vytvorí okolo seba pevnú kuklu. V nej, ako v prikrytom hrnci s polievkou, sa neviditeľne mení každá jeho bunka. Príroda trpezlivo vykladá mozaiku na krídlach. Aj my, ľudia, máme obdobia, keď sa neviditeľne meníme. Príde čas, keď ochranné puzdro praskne a z neho navždy vyletí pár krehkých lietajúcich obrazov. Potom máme šancu obdivovať hru ich farieb alebo výsledky našich prejavených a dostatočne rozvinutých talentov, ktorými môžeme obohatiť iných.

Obdobia kukly v živote, keď staré už neexistuje a nové ešte nevzniklo, patria k najťažším etapám. Psychoterapeutka Marion Woodmanová v Tehotnej panne píše, že krátko potom, čo sa motýľ vyliahne, vylúči červenú kvapku. Na symbolickej úrovni to môže znamenať, že pokiaľ máme vypustiť svojho motýľa, budeme musieť obetovať kvapku krvi, nechať minulosť odísť a obrátiť sa k budúcnosti. Zóna, kde sa miesi minulosť s budúcnosťou, je súčasťou nestáleho sveta premeny vo vnútri kukly. Časť z nás sa ohliada späť a túži po tom, čo sme stratili, časť je rada, že sa môže rozlúčiť s chaotickou minulosťou, časť sa pozerá vpred s takou odvahou, akú len môže nazbierať, časť je vzrušená novými možnosťami a časť sedí ako pribitá bez toho, aby sa odvážila pozrieť jedným alebo druhým smerom. Ľudia, ktorí prechádzajú procesom kukly vedome, akceptujú paradox života a smrti. Zrodenie znamená smrť života tak, ako sme ho poznali a smrť je zrodenie života, ktorý ešte len máme žiť. Musíme vydržať to napätie a rozšíriť hranice. Musíme rásť.

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.