Od strachu a úzkosti k uvoľneniu

Vnímam jemné chvenie okolo srdca. Sprevádza ma vždy, keď čelím niečomu neznámemu. Čosi vo mne sa bojí. Viem, že okrem obáv mám v sebe aj odvahu, ale teraz sa niekam skryla.

Strach a úzkosť ma zadúšajú. Rozkašlem sa. Srdce mi tlčie ako zvon a všetky póry sa mi zatvárajú. Krv sa mi sťahuje niekde hlboko dovnútra a koža bledne.

Život je dýchanie. Nádych, výdych. Hlbší nádych, hlbší výdych… ešte hlbší nádych a pomalý dlhý výdych. Ruky sa mi dvíhajú. Vzpažím, upažím a priložím k telu. Znova a znova. Oči mám privreté. Vnímam len svoj dych a pohyby rúk. Akoby som plávala. Okolo mňa je vzduch. Uvoľňujem sa. Moje ruky sa rozťahujú do šírky a srdce sa upokojuje. Telo ma vedie k oknu. Otváram ho dokorán. Vlahý a chladivý vzduch ma osviežuje. Na tvári vnímam jemný úsmev. Veľmi jemný. Len kútiky úst mám nebadane zdvihnuté. Tak nepatrne, že mi svaly tváre  ostávajú uvoľnené. Aj brada, krk a hrudník sa mi uvoľňujú. Zatvorené oči upokojujú hlavu.

Zhlboka dýcham a zbadám, že cez napučané koruny stromov presvitá slnko.

Aký vzácny dar je život! Vnímam, že strach je ešte so mnou, ale už ma neovláda. Zhlboka dýcham. V návale paniky som zabudla na svoju intuíciu. Veď to ona mi signalizuje hroziace nebezpečenstvo. Vtedy konám podľa jej hlasu…  rýchlo, inštinktívne  alebo sa zastavím vo svojom automatickom konaní a pozriem na veci z odstupu. Intuíciu počúvam, aj keď hlava v tej chvíli nerozumie… Teraz sa nemusím ponáhľať. Znie vo mne vnútorný hlas – buď trpezlivá.

Denne stojím pred stovkou rozhodnutí. Čo zjem, ako sa oblečiem, čo je dôležité pre mojich blízkych, aké úlohy ma čakajú v práci, s kým sa chcem stretnúť, ako odpoviem, kedy a čo budem čítať, počúvať, na čo sa budem pozerať… Každú chvíľu sa rozhodujem. Každým rozhodnutím mením a tvorím svoj život.

Zotrvať v jemnej a vyváženej miere neistoty je umenie. Učím sa ho neustále. Možno ju Leonardo da Vinci ukryl do Mony Lisy, do uvoľnenej tváre a rúk, do krajiny v pozadí. Jej úsmev sa veľmi podobá tomu, ktorý sa mi objavil na tvári, keď sa moja úzkosť menila na voľnosť. Stačí len milimetrový pohyb kútikov úst nahor. Medzi vnútornou úzkosťou a šírkou možností je neurčitosť, neistota, nejednoznačnosť.

Ani strom nevie, aký bude jeho nasledujúci rok. Len rastie. Na jar sa rozzelenie, rozkvitne, vytvorí plody, vzdá sa listov a zimu prečká s miazgou stiahnutou do koreňov. Iba z letokruhov sa dá prečítať, čím prechádzal. To vyjde najavo, až keď strom spília.

A my nemusíme vedieť všetko. Stačí, aby sme žili svoj život. V láske. Aj k sebe.


Okrem vlastného zážitku ma inšpirovali knihy: Dejte sbohem únavě (Inka Jochum, Pragma 2018) a Mysli ako Leonardo da Vinci (Michael Gelb, Motýľ 2019).

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.