Chvála knihám! alebo Ako funguje projektívna technika

Knižnica 1Kedysi sme si museli písať čitateľský denník. Pre niekoho to bola najhoršia domáca úloha, pre mňa najlepšia. Najviac ma bavilo vypisovanie myšlienok, ktoré ma oslovili, boli pre mňa nové, posúvali myslenie, menili mi ho.

Začiatkom  tohto roka sme so Sarah Kašákovou vytvorili seminár Smrť ako dar. Pripravovali sme ho celým srdcom, chceli sme odovzdať účastníkom to naj, čo k tejto téme vieme a sme schopné. Časť mojej prípravy spočívala aj v surfovaní na nete a čítaní kníh. Zaujímavé, pre mňa objavné myšlienky, som si vypísala. Vzniklo z nich jedno z cvičení. Vytvorili sme 18 hárkov s úryvkami, ktoré sa týkali našej témy. Účastníkov sme požiadali, aby si napísali otázku, na ktorú hľadajú odpoveď v súvislosti s témou. Potom si vytiahli náhodne jeden list. Pri zdieľaní sme zistili, že každý si v úryvku našiel svoju odpoveď. Neskutočne mu sadla. Napríklad jedna účastníčka napísala vo svojej otázke slovo údolie a v odpovedi si slovo údolie aj prečítala.

Ďalší sa pýtal, ako sa má rozprávať so svojimi blízkymi vo vysokom veku, ktorí sú na sklonku života. Na jeho lístku bolo napísané: …keď o smrti a umieraní dokážete bez problémov hovoriť, keď si dokážete pripustiť, že tá žena si blízkosť svojej smrti vnútorne uvedomuje, sadnete si k nej, pohladkáte ju a poviete: „Babi, je niečo, čo by som teraz pre vás mohla urobiť?“… (Zdroj: E. Kübler-Rossová: Světlo na konci tunelu. Úvahy o životě a umírání.) Počula som predtým očakávanie tohto človeka a mala som na mysli, že keď si tento úryvok nevytiahne, že mu ho dám, lebo skutočne odpovedal na jeho otázky. Nemusela som. On si ho z 18 textov náhodne vytiahol sám.

Povedala som si: Chvála knihám, ktoré som čítala a chvála ľuďom, ktorí odovzdávajú zo seba to najlepšie a píšu ich. Ďakujem Sáre a účastníkom nášho seminára Smrť ako dar, že dali príležitosť môjmu knihomoľstvu padnúť na úrodnú pôdu.

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezabudnite na povinné pole.