Cez okno alebo Vnútorná práca

Keď mám potrebu nového kontaktu, inšpirácie, novej cesty, zvyknem sa zahľadieť von oknom…

Spomenula som si na obrazy z filmu Smiem prosiť. Jennifer Lopez a Richard Gere sa vo svojich rolách pozerali cez okná a našli svoje šťastie.

Jaro Filip spieval cez okno, cez svoj window…

Nedávno sa mi v starom meste stretli oči so ženou, ktorá pozorovala z prízemného bytu ulicu spolu so svojou mačkou, cez okno.

Oči sú oknom do duše…

Cez okno… z jedného priestoru do druhého, z bežnej reality do snovej, zo sna do reality… z noci do dňa, z dňa do noci, cez neviditeľnú hranicu…

Pri cestovaní, v lietadle, aute, vlaku… pozeráme sa cez okná na pohybujúci sa svet…

Bolo to pred rokmi, keď som sa v nemocnici po pár dňoch akútneho stavu zotavovala. Často som v tichu stála pri okne a predstavovala som si život, aký budem po návrate žiť. Vedela som už, že bude iný…

Raz som robila vnútornú prácu. Moja otázka znela: Aké bude moje ďalšie smerovanie? Nechala som po miestnosti svoje telo kráčať tam, kam chcelo, bez kormidlovania rozumom. Doviedlo ma k oknu. Chvíľu som sa cez sklo pozerala na protiľahlú chátrajúcu budovu starého kina. Povedala som si: Toto nechcem. Tento pohľad mi má iste ukázať aj niečo iné! S rozhodnosťou som otvorila okno a uprela zrak na ulicu. Z perspektívy tretieho poschodia som vnímala čulý, farebný ruch. Ľudia svižne kráčali oboma smermi, autá prechádzali k neďalekej križovatke, odkiaľ mohli pokračovať tromi cestami. Pre svoj život som si jasne uvedomila: Ak nechcem zostať v chátrajúcom prostredí, potrebujem vykročiť a zvážiť, kam budem pokračovať. V mojej životnej realite sa to aj udialo. Po čase som sa presťahovala. Život sa mi zmenil, podľa mňa, k lepšiemu… Ako dobre, že som to okno otvorila…